Nárok na vzdelanie

Povinná školská dochádzka v Slovenskej republike je desať rokov. Logicky z toho vyplýva pokračovanie povinného štúdia ešte na inej škole. Zákon ale netvrdí, že to musí byť škola stredná.
Môže ísť aj o štúdium na učilišti. To sa ale dnes nenosí. Všetci chcú predsa mať maturitu a chodiť na gymnázium. Už iba obyčajná zmena tej istej školy z názvu Športové gymnázium  na Športová škola môže byť psychologickým problémom u rodičov nádejných žiakov.
Vytvorili sme chorý model školstva, kde všetci chcú študovať na gymnáziu. Ešte prípadne na odbornej škole. Ale  učilište má problém.

• Čím by sa potom rodič chváli ? Lepšie predsa zneje: Môj syn je na gymnáziu!
• Omnoho horšie sa ale bude po rokoch štúdia na gymnáziu  vyslovovať rodičom : môj syn je nezamestnaný!

 Spoločnosť má nedostatok študentov stredných odborných škôl a učilíšť! Rodičia ale túžia po gymnáziu. Všetky deti predsa ale nemajú bunky na vysokú školu !Ale ktorý rodič si to prizná, že práve to jeho dieťa na to nemá?
 A tak sa boríme so strašnou štruktúrou škôl a dobrých odborníkov na bežné práce:

• Elektrikárov
• Stolárov
• Opravárov
• Montérov
• Natieračov

a množstvo iných profesií nemáme!
Čo s deťmi, ktoré trpia niektorou z ľahších duševných chorôb ? Aj tu vidím problém. Na jednej strane plne chápem nešťastného rodiča túžiaceho dať dieťaťu vzdelanie. Na druhej strane chápem riaditeľov škôl, ktorí sa prísunu takýchto žiakov  bránia.
Chce to od pedagóga podstatne viac práce, pochopenia a individuálneho prístupu. Pri počte žiakov v triede 30 sa to zvládnuť celkom isto nedá.
Buď sú ukrátení všetci ostatní žiaci, lebo učiteľ sa musí dlho venovať iba tomu jednému žiakovi, alebo je ukrátený ten jeden žiak.  V danom prípade je ideálnou voľbou škola s počtom žiakov 10-15 v jednej triede. Riešením je aj individuálny študijný  plán. Toto by mali asi rodičia spolu s vedením školy zvážiť.